Trpezlivo stojím pred oknom. Oblokom, výkladnou skriňou do mojej duše, volajte si to ako chcete je mi to fuk. Stojím a trpezlivo čakám. Neklopem, nezvoním, nedupem nohami, nekričím. Čas zastal, špirála osudu zmenila smer, Zem svoju obežnú dráhu.
Strih.
Plávam v záplave bielych kvetov nežne hladkajúcich moju pokožku, ruky, nohy, krk...Chce sa mi smiať. Od šťastia sa mi podlamujú kolená. Plávam s delfínmi. Priezračne čistá voda je zrazu krvavá. Necítim strach, ani bolesť. Nedokážem plakať ani sa smiať. Duša skučí. Ako malý psík prvýkrát sám doma. Na viečka sadá ťažký mrak.
Strih.
Čerstvo naškrobené, ťažké periny ma prikvačili medzi matrace. Nemám silu vstať. Nemám ani silu dvihnúť mobil a pozrieť sa aký je čas. Opäť zaspávam. Tak ako mnoho ráz predtým a potom.
Strih.
Nadšene podpisujem pracovnú zmluvu. Netuším, čo ma čaká, koľko prebdených nocí, koľko slaných sĺz, koľko vzostupov a pádov. Myslíte realita? Nie. Dnes len fikcia.
Našťastie.
Týmto vyhlasujem prísny zákaz prepracovania, zákaz syndrómu vyhorenie, zákaz depresie. Zákaz byrokracie, arogantného správania a zbytočných nepotrebných činností
Zamestnávatelia vážte si svojich zamestnancov, nie sú stroje, ale ľudia.
Ľudia, vážte si seba a svoju prácu. Každý z nás má len jedno zdravie.
Ak si vás a vašu prácu nevážia kým ste zdravý, myslíte, že choroba to zmení?