Vonala jesen, pecene gastany, vone cudzich zien a muzov, ktorych minala na ulici. Makke svetlo lampy sa miesalo so zapadom slnka. Vsetko bolo zlatooranzove, vlhke, teple i chladne zaroven. Dvere sa otvorili. Do nosa udrel sladkokysly zapach nevetranych zamkov.
Cervene svetla zaplavili ulice, tiahli sa ako nekonecny exoticky had. Na vsetky strany.
Nastala noc. Vlastne... V skutocnosti bolo len nieco po siedmej. Ulici postupne stichli. Vietor ustal. Bratislava sa navliekla do tmavofialoveho satu. Paradnica. Vyzdobila sa drobnymi briliatmi, i jantarovym nahrdelnikom.
Stale kracala. Vlni sa v rytme vetra. Nechala sa unasat ulicami. Medzi tehlovymi domami, alejou zaplavenou zltymi listami.
Chcela to rozchodit. Tu krasu, co videla. Citila, ze sa zalubila. V ten moment. Do vone, svetla, tmy, ticha, hluku.
Chodza nepomahala. Radsej nastupila do trolejbusu. Cez okno sledovala babicku nahliacu sa domov, mamu s nakupnymi taskami, tinedzerov..Pred ocami sa jej odvijal film. Prezivala situacie, momenty, zivoty...Nebolo to ono. Bolo to prlis krasne, neskutocne.
Radsej vystupila. Chcela s vetrom tancovat, vlnami sa unasat...
Vedela, ze prave pre taketo chvile sa oplati zit...